Život po vzniku Československej republiky
Vznik Československej republiky po skončení prvej svetovej vojny prijali obyvatelia Vyšnej Pisanej a aj celého regiónu s radosťou a vierou v lepšiu budúcnosť. Obyvateľstvo obce sa tradične hlásilo k rusínskej národnosti, ale v roku 1919 sa zo 115 obyvateľov k nej prihlásilo iba 46 občanov a 69 sa prihlásilo k novej československej národnosti, čo bolo nepochybne prejavom ich očakávaní z novej štátnosti.
Dôležitým zdrojom obživy boli práce v okolitých rozsiahlych lesoch pri rúbaní a približovaní dreva. V roku 1922 obnovila prácu parná píla v Kapišovej, pre potreby ktorej sa ťažila guľatina hlavne v lese Mazgalica v Dlhoni. Odtiaľ sa dopravovala na pílu úzkokoľajnou železničkou. Po vyčerpaní zásob dreva bola táto rozobraná a v roku 1926 postavená do Vyšnej Pisanej. Naložené vagóny s guľatinou sa nadol, k píle spúšťali gravitačne. Prázdne vagóny sa hore dopravovali parnou lokomotívou alebo konským záprahom. Pri stavaní železničky a pri prácach v lesoch si našlo prácu viacero obyvateľov obce.
Veľká hospodárska kríza a jej dôsledky, ktoré trvali v tejto oblasti až do druhej polovice 30-tych rokoch, situáciu ešte zhoršili. Narušený bol chod parnej píly i ťažba v lesoch, čo veľmi obmedzilo možnosti zárobku. V dôsledku krízy bolo menej príležitostnej práce a strácali sa možnosti emigrácie. Aj tí, ktorí naďalej pracovali, mali problém uživiť svoje rodiny, pretože platy sa v mnohých prípadoch znížili až o 50 %. V celej oblasti bola vysoká agrárna preľudnenosť. Podľa situačných správ okresného náčelníka hladovalo v roku 1932 v obvode kapišovského a krajnopolianskeho notárskeho úradu 1800 ľudí.
Hospodárska situácia sa začala zlepšovať až na konci 30-tych rokov. V tom čase sa už Európa pripravovala na vojnu, čo však pre ľudí neveštilo nič dobrého.
Napriek pretrvávajúcej biede došlo v období prvej ČSR k určitému zlepšeniu života ľudí oproti dôb cisárstva. V roku 1931 bol založený Dobrovoľný hasičský zbor ako prvá spoločenská organizácia v obci.
V medzivojnovom období sa v oblasti rozšírilo vyšívanie, čo viedlo k skrášľovaniu príbytkov i oblečenia. V spôsobe odievania väčšie zmeny zaznamenalo mužské, hlavne sviatočné oblečenie, ktoré sa viac približovalo k meštianskemu. Odev žien zostával aj naďalej tradičný. V obci pretrvával tradičný ľudový tanec, spievali sa rusínske piesne a sviatočné zvyky boli podobné ako v regióne v okolí Svidníka.
